Každému sa už asi stalo, že nám niekto v ťažkej chvíli pomohol a my sme sa mu cítili byť zaviazaní. Vedeli sme, že raz príde chvíľa, keď mu jeho pomoc budeme musieť vrátiť a to aj kedy nám to priamo v danej chvíli nevyhovovalo a prekazilo naše plány. Tak prišiel rad aj na mňa. Oplatiť pomoc môjmu kamarátovi Miguelovi, u ktorého starej mamy v Ouagadouogu bývam. Miguel má vysoké politické ambície a aj preto sa už niekoľko rokov aktívne angažuje v živote svojej komunity. Tento rok rozbehol spolu so šiestimi svojimi kamarátmi letnú školu „Les Leaders“, ktorá sídli v miestnej základnej škole a ktorú počas augusta navštevuje viac ako 120 žiakov. Miguel v nej učí francúzštinu, avšak minulý pondelok mal skúšku zo stredovekej filozofie a tak ma poldňa dopredu poprosil, či by som za neho nesuplovala dve hodiny francúzštiny. Keďže som vedela, že v mojej situácii, neexistuje možnosť odmietnuť, tak som sa ho opýtala, či ide o hodinu literatúry alebo gramatiky, aj keď sama neviem, ktorej odpovede som sa viacej obávala.
Mala som učiť gramatiku – homonymá, synonymá, antonymá a paronymá (o ktorých som vtedy prvýkrát počula) tretiakov a štvrtákov. Priznám sa, v prvom momente som spanikárila, pretože moja francúzština má ešte ďaleko k plynulosti a s jej učením nemám skúsenosti. Ukľudňovali ma však dve myšlienky.
1. Že si tie cvičenia ešte večer prebehem.
2. Že predsa tretiaci a štvrtáci zlaté detičky, presne také, aké som učila v Kambodži.
Išla som teda večer za Miguelom, nech mi ukáže, aké materiály si pripravil. Pozerám letmo na prvé cvičenie – priraďte antonymá. Priraďovačky mi vždy išli a plná entuziazmu sa som sa do toho cvičenia pustila. Po desiatich sekundách som však zistila, že z osemnástich slovíčok, ktoré som mala priradiť, poznám presne štyri a ani tie k sebe nepatria. S ostatnými štyrmi cvičeniami som nedopadla o nič slávnejšie a na konci dňa som len ďakovala pánu bohu, že existujú internetové slovníky.
Mala som učiť gramatiku – homonymá, synonymá, antonymá a paronymá (o ktorých som vtedy prvýkrát počula) tretiakov a štvrtákov. Priznám sa, v prvom momente som spanikárila, pretože moja francúzština má ešte ďaleko k plynulosti a s jej učením nemám skúsenosti. Ukľudňovali ma však dve myšlienky.
1. Že si tie cvičenia ešte večer prebehem.
2. Že predsa tretiaci a štvrtáci zlaté detičky, presne také, aké som učila v Kambodži.
Išla som teda večer za Miguelom, nech mi ukáže, aké materiály si pripravil. Pozerám letmo na prvé cvičenie – priraďte antonymá. Priraďovačky mi vždy išli a plná entuziazmu sa som sa do toho cvičenia pustila. Po desiatich sekundách som však zistila, že z osemnástich slovíčok, ktoré som mala priradiť, poznám presne štyri a ani tie k sebe nepatria. S ostatnými štyrmi cvičeniami som nedopadla o nič slávnejšie a na konci dňa som len ďakovala pánu bohu, že existujú internetové slovníky.
Ráno som vstúpila do triedy mojich štvrtáčikov, relatívne pokojná a pripravená so zoznamom slovíčok, ktoré som sa pár hodín dopredu nabiflila. Aha... Burkinčania číslujú triedy ročníkov opačne ako my a zo štvrtáčikov sa vykľul prvý ročník strednej školy. Úprimne povedané, neviem, ktorá zo strán bola viac šokovaná. Či ja, že na mňa hľadela dvadsiatka pätnásťročných tínedžerov, alebo dvadsiati žiaci, že na nich hľadí nejaká neznáma beloška a nie úplne bezchybnou francúzštinou im hovorí, že ich ide pre dnešok učiť francúzsku gramatiku. Nesmelým hláskom som sa im predstavila a začala som učiť podľa Miguelových plánov. Počas nasledujúcich štyroch hodín, som v duchu ďakovala všetkým svätým, za to. že som si počas môjho štúdia v Banskej Bystrici nevedela nájsť inú prácu ako učenie angličtiny a teda keď nie jazyk, tak aspoň skúsenosti s tým čo treba robiť som mala.
Napriek tomu, že sme si nie vždy rozumeli (ja mám vraj zlý prízvuk – no majte ma radi, vy korunovaní prznitelia francúzskeho jazyka), jeden a polhodinové učebné bloky ubehli ako pomalšie tečúca voda, avšak bez výraznejších problémov. Summa summarum, nebol to najžiarivejší moment mojej učiteľskej kariéry, ale ani ten najfrustrujúcejší. V tomto smere si prvú priečku stále držia moje kambodžské detičky, ktorú som s asistenciou native speakera z Austrálie a kmérskej učiteľky nedokázala za tri týždne naučiť tvoriť otázku a zápor slovesa „to have“.
Napriek tomu, že sme si nie vždy rozumeli (ja mám vraj zlý prízvuk – no majte ma radi, vy korunovaní prznitelia francúzskeho jazyka), jeden a polhodinové učebné bloky ubehli ako pomalšie tečúca voda, avšak bez výraznejších problémov. Summa summarum, nebol to najžiarivejší moment mojej učiteľskej kariéry, ale ani ten najfrustrujúcejší. V tomto smere si prvú priečku stále držia moje kambodžské detičky, ktorú som s asistenciou native speakera z Austrálie a kmérskej učiteľky nedokázala za tri týždne naučiť tvoriť otázku a zápor slovesa „to have“.