Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že diskutovanie o nereálnych ideáloch krásy našej spoločnosti je jedna z mojich top 20 konverzačných tém a tejto téme som sa nevyhla ani pri debatách v Burkine.
Medzi burkinským a slovenským vnímaním krásy je však rozdiel. Ako definujeme v západnej spoločnosti ideálnu ženu? Tenulinká postava alebo sexi boky ako Rihanna alebo Beyoncé? Dlhé vlasy alebo kráske vlasy? Vychudnutá postava alebo vyšportovaná postava? Sexi prsia alebo sexi zadok?
Kedysi som bola guľaté dieťa a ako všetky tučnejšie decká, aj ja sa vďaka kadejakým komentárom dodnes vyrovnávam s tým ako vyzerám. Preto sa mi veľmi páči prístup miestnych žien k tomuto „problému“, a síce, že burkinské ženy ideálnu postavu vôbec neriešia. Na prvý pohľad všetky ženy vyzerajú spokojne sami so sebou, oblečú si, čo sa im páči a nikto nekomentuje, či sa im to hodí k postave alebo nie. Nikto im nepovie, že vyzerajú ako hurky alebo, že tú a tú časť tela by si radšej mali prekryť a zvýrazniť skôr ich prednosti.
Ženy v Burkine (a ako som počas prípravy na tento článok zistila, aj v mnohých ostatných afrických krajinách) trápi úplne iný, ale tiež nedosiahnuteľný, ideál krásy.
Je ňou svetlá pokožka, ktorá je podvedome asociovaná s vyšším spoločenským statusom, bohatstvom, či dokonca lepšou šancou nájsť si zamestnanie, či manžela.
Možno je vaša prvá reakcia rovnaká ako moja.
Vážne?
Áno, vážne.
Väčšinu môjho pobytu som strávila v spoločnosti mužov a neraz som počula v komentovaní toho, kto má akú frajerku a ktorá čašníčka je v podniku najsympatickejšia, že používajú ako základné meradlo krásy práve svetlejší odtieň pleti.
Spočiatku to pre mňa bolo nepochopiteľné kritérium, keďže sama patrím k ľudom, ktorí sú aj v strednej Európe považovaní za „príliš bielych“ a neraz som sa napočúvala poznámok o tom, že som takmer priesvitná alebo, že sa odo mňa svetlo odráža.
Kedysi som sa preto poctivo opaľovala, aby som aspoň v lete vyzerala, ako väčšina mojich známych v zime a s láskou spomínam na svoju snedú pokožku, ktorú som si priniesla po desiatich týždňoch práce v prímorskom mestečku vo Francúzsku.
Medzi burkinským a slovenským vnímaním krásy je však rozdiel. Ako definujeme v západnej spoločnosti ideálnu ženu? Tenulinká postava alebo sexi boky ako Rihanna alebo Beyoncé? Dlhé vlasy alebo kráske vlasy? Vychudnutá postava alebo vyšportovaná postava? Sexi prsia alebo sexi zadok?
Kedysi som bola guľaté dieťa a ako všetky tučnejšie decká, aj ja sa vďaka kadejakým komentárom dodnes vyrovnávam s tým ako vyzerám. Preto sa mi veľmi páči prístup miestnych žien k tomuto „problému“, a síce, že burkinské ženy ideálnu postavu vôbec neriešia. Na prvý pohľad všetky ženy vyzerajú spokojne sami so sebou, oblečú si, čo sa im páči a nikto nekomentuje, či sa im to hodí k postave alebo nie. Nikto im nepovie, že vyzerajú ako hurky alebo, že tú a tú časť tela by si radšej mali prekryť a zvýrazniť skôr ich prednosti.
Ženy v Burkine (a ako som počas prípravy na tento článok zistila, aj v mnohých ostatných afrických krajinách) trápi úplne iný, ale tiež nedosiahnuteľný, ideál krásy.
Je ňou svetlá pokožka, ktorá je podvedome asociovaná s vyšším spoločenským statusom, bohatstvom, či dokonca lepšou šancou nájsť si zamestnanie, či manžela.
Možno je vaša prvá reakcia rovnaká ako moja.
Vážne?
Áno, vážne.
Väčšinu môjho pobytu som strávila v spoločnosti mužov a neraz som počula v komentovaní toho, kto má akú frajerku a ktorá čašníčka je v podniku najsympatickejšia, že používajú ako základné meradlo krásy práve svetlejší odtieň pleti.
Spočiatku to pre mňa bolo nepochopiteľné kritérium, keďže sama patrím k ľudom, ktorí sú aj v strednej Európe považovaní za „príliš bielych“ a neraz som sa napočúvala poznámok o tom, že som takmer priesvitná alebo, že sa odo mňa svetlo odráža.
Kedysi som sa preto poctivo opaľovala, aby som aspoň v lete vyzerala, ako väčšina mojich známych v zime a s láskou spomínam na svoju snedú pokožku, ktorú som si priniesla po desiatich týždňoch práce v prímorskom mestečku vo Francúzsku.
A zrazu som bola konfrontovaná s absolútne opačným vnímaním toho, aká pokožka je sexi.
Keďže vo viacerých afrických spoločnostiach (vrátane burkinskej) sa svetlejšia pleť považuje za významné plus, prebieha tu v posledných rokoch veľký „craze“ bielenia pleti. Podľa štúdie zverejnenej Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v roku 2011, si v Mali pravidelne bieli pokožku 25% žien, v Nigérii 77%, v Senegale 27%, Juhoafrickej republike 35% a v Togu 59%.
Produkty na bielenie pleti sa cenovo líšia od tých lacnejších a nekvalitnejších až po krémy, ktorých jedno balenie stojí medzi 50-150 amerických dolárov, čo je aj na slovenské pomery nehorázna cena.
Keďže vo viacerých afrických spoločnostiach (vrátane burkinskej) sa svetlejšia pleť považuje za významné plus, prebieha tu v posledných rokoch veľký „craze“ bielenia pleti. Podľa štúdie zverejnenej Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v roku 2011, si v Mali pravidelne bieli pokožku 25% žien, v Nigérii 77%, v Senegale 27%, Juhoafrickej republike 35% a v Togu 59%.
Produkty na bielenie pleti sa cenovo líšia od tých lacnejších a nekvalitnejších až po krémy, ktorých jedno balenie stojí medzi 50-150 amerických dolárov, čo je aj na slovenské pomery nehorázna cena.
Zdravotné riziko zosvetľovania pleti
Podľa článku na portáli youbeauty.com prípravky na zmenu pigmentácie pleti väčšinou obsahujú tri zložky, a to: „hydrochinón, ktorý zosvetľuje pokožku tým, že zabraňuje tvorbe enzýmu spôsobujúceho sfarbenie pleti. Ďalej kortikosteroidy, ktoré spomaľujú funkciu a znižujú počet pigmentových buniek a ortuť, ktorá deaktivuje enzým, ktorý vedie k produkcii melanínu (pozn. autorky: Melanín je prírodné farbivo, ktoré určuje farbu našej pokožky, vlasov, chĺpkov a očí.).“
Používanie týchto produktov je v mnohých (nielen afrických) krajinách hazardom so zdravím. V členských krajinách Európskej únie sa takéto prípravky, u nás známe ako :prípravky na odstraňovanie pigmentových škvŕn, predávajú len na predpis a smú sa aplikovať len presne časovo vymedzené obdobie. Takisto predaj kozmetických produktov s obsahom ortuti je v EÚ zakázaný. Naopak tu v Burkine, ide o voľnopredajné produkty, ktoré ženy používajú podľa vlastného uváženia a podľa už spomínanej správy WHO dlhodobé aplikovanie krémov s obsahom ortuti, vedie k poškodeniu obličiek.
Viac než len zdravotnícky problém
Okrem zdravotných rizík, vyvolal trend bielenia/ zosvetľovania pleti v afrických krajinách, ale aj afroamerických komunitách, spoločenský diskurz. Začali vznikať kampane s názvami ako „Black is beautiful“ (teda čierna je krásna) a podobnú iniciatívu rozbehla aj tohtoročná držiteľka Oscara Lupita Nyong'o pôvodom z Kene. Vo svojom príhovore pre siedmy ročník výročného slávnostvého obeda pre čierne ženy v Hollywoode sama priznala, že jej trvalo veľmi dlho, kým sa ako osoba s veľmi tmavou pokožkou cítila krásna: „Pamätám si na časy, keď som sa aj ja cítila škaredou. Zapla som televíziu a jediné, čo som videla bola svetlá pokožka. Ľudia si z mojej tmavej pokožky uťahovali. A mojou jedinou jednou modlitbou k Bohu bolo, aby som sa na druhý deň zobudila a mala svetlejšiu pleť.“
Svoju kampaň preniesla aj k detským divákom prostredníctvom Sesame Street, keď s postavičkou Elma prišla na to, ako nazývať jej farbu pleti – správnym výrazom je predsa „krásna hnedá farba“.
Až do písania tohto článku som iniciatívy, ktorých tvárou je aj Lupita bez výhrad príjmala. Zdali sa mi správne, keďže tak ako som sa ja musela naučiť žiť so svojou príliš bielou pokožkou a nemať z toho žiadne komplexy, tak by sa to predsa mali naučiť aj Afričanky s tmavším odtieňom pleti, nie?
Nie celkom. Tieto iniciatívy propagujúce rôzne verzie myšlienky, že čierna je krásna otvorili oveľa hlbšiu diskusiu o tom, či africké ženy používaním takýchto prípravkov zrádzajú svoju rasu. Predsa len v krajinách, ktoré po desaťročia hospodársky, ekonomicky a sociálne strádali, kvôli koloniálnym mocnostiam, reprezentovaných bielymi cudzincami, vyvoláva snaha žien zosvetľovať si pleť oveľa komplexnejšiu dilemu.
Osobne som tento aspekt v Burkine nezažila, pravdepodobne kvôli tomu, že sa pohybujem v mužskom prostredí, kde je svetlejšia pokožka žiadúca, ale pri úvodnom rešerši na tému dnešného blogu som na tieto diskusie narazila a prinútilo ma to zvážiť aj tento uhol pohľadu.
Po dlhšej úvahe som dospela k záveru, že každá žena má právo rozhodnúť sa, či mieni naháňať ideál krásy v jej spoločnosti a čo všetko je pre to ochotná podstúpiť. Tak ako v našich slovenských podmienkach by bolo absurdné, ak by ma niekto začal obviňovať zo zrádzania rasy pretože sa rozhodnem v lete opáliť, alebo ísť v zime do solária, aby som na takej a takej spoločenskej akcii vyzerala lepšie. Avšak aj opaľovanie aj solárium so sebou nesú zdravotné riziká, a preto by som permanentnú osvetovú kampaň na túto tému uvítala. Neviem si však celkom predstaviť, že by nám beloškám bolo potrebné pripomínať, že „biela je krásna“ a dokonca si viem hneď viem vybaviť zopár mimovládiek, ktoré by kampaň s podobným sloganom nešetrili kritikou za jej rasistický podtón.
Na druhej strane, ak začneme uvažovať o ideáloch krásy v našej spoločnosti, ktoré majú vplyv aj na pop kultúru v afrických krajinách, tak sú kampane so sloganmi typu „čierna je krásna“ potrebné, pretože práve kvôli ich neexistencii v burkinských médiách si matka v mojej host rodine niekoľkokrát denne natiera tvár „rozjasňujúcim sérom“ a nosí parochne, aby mala rovné, prípadne vlnité vlasy ako my belošky. Spoločenská diskusia o tomto zdanlivo nepodstatnom probléme je v afrických krajinách nevyhnutná a to hlavne kvôli zdravotným rizikám, ktoré so sebou zosvetľovanie pleti prináša. Takisto je žiadúce, aby boli podobné kampane namierené aj na mužov, ktorí momentálne svojim vlastným správaním podporujú prostredie, v ktorom sa žena rozhodne natierať si pokožku krémami plnými toxických látok, len aby sa im páčila.
Nie celkom. Tieto iniciatívy propagujúce rôzne verzie myšlienky, že čierna je krásna otvorili oveľa hlbšiu diskusiu o tom, či africké ženy používaním takýchto prípravkov zrádzajú svoju rasu. Predsa len v krajinách, ktoré po desaťročia hospodársky, ekonomicky a sociálne strádali, kvôli koloniálnym mocnostiam, reprezentovaných bielymi cudzincami, vyvoláva snaha žien zosvetľovať si pleť oveľa komplexnejšiu dilemu.
Osobne som tento aspekt v Burkine nezažila, pravdepodobne kvôli tomu, že sa pohybujem v mužskom prostredí, kde je svetlejšia pokožka žiadúca, ale pri úvodnom rešerši na tému dnešného blogu som na tieto diskusie narazila a prinútilo ma to zvážiť aj tento uhol pohľadu.
Po dlhšej úvahe som dospela k záveru, že každá žena má právo rozhodnúť sa, či mieni naháňať ideál krásy v jej spoločnosti a čo všetko je pre to ochotná podstúpiť. Tak ako v našich slovenských podmienkach by bolo absurdné, ak by ma niekto začal obviňovať zo zrádzania rasy pretože sa rozhodnem v lete opáliť, alebo ísť v zime do solária, aby som na takej a takej spoločenskej akcii vyzerala lepšie. Avšak aj opaľovanie aj solárium so sebou nesú zdravotné riziká, a preto by som permanentnú osvetovú kampaň na túto tému uvítala. Neviem si však celkom predstaviť, že by nám beloškám bolo potrebné pripomínať, že „biela je krásna“ a dokonca si viem hneď viem vybaviť zopár mimovládiek, ktoré by kampaň s podobným sloganom nešetrili kritikou za jej rasistický podtón.
Na druhej strane, ak začneme uvažovať o ideáloch krásy v našej spoločnosti, ktoré majú vplyv aj na pop kultúru v afrických krajinách, tak sú kampane so sloganmi typu „čierna je krásna“ potrebné, pretože práve kvôli ich neexistencii v burkinských médiách si matka v mojej host rodine niekoľkokrát denne natiera tvár „rozjasňujúcim sérom“ a nosí parochne, aby mala rovné, prípadne vlnité vlasy ako my belošky. Spoločenská diskusia o tomto zdanlivo nepodstatnom probléme je v afrických krajinách nevyhnutná a to hlavne kvôli zdravotným rizikám, ktoré so sebou zosvetľovanie pleti prináša. Takisto je žiadúce, aby boli podobné kampane namierené aj na mužov, ktorí momentálne svojim vlastným správaním podporujú prostredie, v ktorom sa žena rozhodne natierať si pokožku krémami plnými toxických látok, len aby sa im páčila.