V minulom blogu som písala o tom, ako som sa stala bezdomovcom v hlavnom meste Burkiny Faso. O týždeň neskôr považujem môj problém s ubytovaním za definitívne vyriešený. Väčšinu svojho pobytu strávim v meste Ouahigouya, kde budem bývať spolu so šéfovou rodinou.
Ouahigouya je najväčšie mesto v severnom regióne krajiny, situované kúsok od hraníc s Mali a takisto miestom, kde sa združuje mnoho medzinárodných mimovládok zameraných na zvyšovanie potravinovej bezpečnosti v regióne – medzi nimi aj SOS Sahel, s ktorým spolupracuje moja hostiteľská organizácia ANPHV.
Ulica, na ktorej bývam síce nevyzerá ani trochu ako ulica v našom ponímaní, ale je bezpečná a kúsok od domu mám aj „boutique“ – po našom stánok, kde si môžem kúpiť to najnutnejšie, teda balenú vodu, vreckovky, ale ak by sa mi veľmi po západnej kuchyni zacnelo, tak aj špagety.
Samotné bývanie má ďaleko od ideálneho – či už kvôli rozličnému vnímaniu hygieny a nejestvujúcemu konceptu smetných košov v mojej hostiteľskej rodine alebo kvôli večným hádkam malých detí a keď nie detí, tak rodičov a takisto len minimálnemu súkromiu. Avšak kvôli komfortu som sem nešla a zvyšných osemdesiat dní poľahky zvládnem aj v podmienkach na míle vzdialených od mojej komfortnej zóny.
Samotné bývanie má ďaleko od ideálneho – či už kvôli rozličnému vnímaniu hygieny a nejestvujúcemu konceptu smetných košov v mojej hostiteľskej rodine alebo kvôli večným hádkam malých detí a keď nie detí, tak rodičov a takisto len minimálnemu súkromiu. Avšak kvôli komfortu som sem nešla a zvyšných osemdesiat dní poľahky zvládnem aj v podmienkach na míle vzdialených od mojej komfortnej zóny.
Svetlom na konci tunela je vždy existujúca možnosť vypadnúť na predĺžené víkendy do Ouagadougou za mojim kamarátom Miguelom, ktorý mi sľúbil, že mi tu medzičasom nájde ubytovanie. Cestovala som teda včera späť do Ouagadougou po moje veci a s určitou obavou zistiť, kde to nakoniec budem cez víkendy bývať.
Autobusy spoločnosti STAF majú dobrých dvadsať – tridsať rokov, z poťahov na kreslách trčia kúsky výplne a sivá fólia na oknách zostala už len na ich okrajoch. Mala som navyše aj šťastie na spolusediacu – mladú maminu s asi desať mesačným bábätkom, ktoré sa na začiatku cesty pocikalo a nemalo plienky, čo sa v burkinskom teple za polhodinu transformovalo na frontálny útok na čuchové receptory. A aby môj život nebol stereotypný, tak okrem potu som si vďaka nespokojnosti malého prísediaceho z tváre utierala aj materské mlieko... Napriek nie najpríjemnejším okolnostiam má preprava burkinskými diaľkovými autobusmi svoje čaro, najmä vďaka príjemným povahám miestnych a ako aj nahlas hrajúcej africkej trace hudby, do ktorej rytmu si skoro všetci v autobuse podupkávali.
Autobusy spoločnosti STAF majú dobrých dvadsať – tridsať rokov, z poťahov na kreslách trčia kúsky výplne a sivá fólia na oknách zostala už len na ich okrajoch. Mala som navyše aj šťastie na spolusediacu – mladú maminu s asi desať mesačným bábätkom, ktoré sa na začiatku cesty pocikalo a nemalo plienky, čo sa v burkinskom teple za polhodinu transformovalo na frontálny útok na čuchové receptory. A aby môj život nebol stereotypný, tak okrem potu som si vďaka nespokojnosti malého prísediaceho z tváre utierala aj materské mlieko... Napriek nie najpríjemnejším okolnostiam má preprava burkinskými diaľkovými autobusmi svoje čaro, najmä vďaka príjemným povahám miestnych a ako aj nahlas hrajúcej africkej trace hudby, do ktorej rytmu si skoro všetci v autobuse podupkávali.
Cesta nakoniec ubehla celkom rýchlo a onedlho som už sedela na Miguelovej motorke na ceste pozdraviť jeho starú mamu, ktorá mi tak ochotne poskytla nocľah, keď som sa v Ouaga ocitla bez strechy nad hlavou. Privítali ma ako vždy, so srdečnými úsmevmi na tvári, očká im žiarili a ja som po chvíli prišla na to prečo. Miestnosť, ktorá doteraz slúžila ako sklad zbytočností, vypratali a zriadili mi v nej vlastnú izbu. Dokonca aj so sprchovacím kútom, ktorom síce nie je sprcha a musím si tam nosiť vodu v kýbli, ale predsa mám svoj vlastný. Pourgovali aj dodávateľa elektrickej energie, aby odstránil problém, kvôli ktorému predtým v dome mesiac nebola elektrina, pretože "nasara" (v miestnom jazyku beloška) musí mať v izbe svetlo, fungujúcu zástrčku a ventilátor.
Napriek tomu, že väčšina mojich známych by revala od žiaľu, keby v nej mali prespať čo i len jedinú noc, ja som z tejto izby nadšená. Ani nie tak kvôli jej zariadeniu - buďme realisti, z čoho sa tu mám akože tešiť, ale hlavne z toho obrovského gesta, ktorým sa mi Miguelova rodina rozhodla pomôcť.