Ak mám byť úprimná, od začiatku môjho pobytu v Burkine som nečakala veľa. Predošlé skúsenosti z Juhoafrickej republiky a Kambodže ma naučili, že pri cestách do rozvojových krajín je najlepšie nemať prehnané očakávania a už pri balení batožiny sa pripravovať na najhorší možný scenár. Zo Žiliny som preto odchádzala so spacákom, s dvoma napakovanými batohmi, plnými obväzov, gáz, piluliek a mastičiek každého druhu. V situácii, v ktorej som však ocitla sú mi všetky tieto veci na nič a môžem ich akurát tak nosiť na chrbte.
Keďže môj šéf v Národnom združení pestovateľov zelenej fazuľky už nebýva v Ouagadougou, ale v meste vzdialenom 150 kilometrov, prišiel ma na letisko čakať Miguel – kamarát Moniky, ktorá tu pracovala pred dvoma rokmi. Našiel mi domček v jeho štvrti, ale pretože som pricestovala o jedenástej večer, prvé dve noci som prespala u jeho tety a jej rodiny. Bývajú v štvrti, pri pohľade na ktorú by moja maminka horko zaplakala a ich dom zvonku tiež nevyzerá bohvieako. Na moje prekvapenie ich obývačka však vyzerala ako vystrihnutá z katalógu – kožené kreslá, plazmový televízor, DVD prehrávač, Wii. Vravím si, toto bude skvelé – presne o takejto rodine môžem napísať blogový príspevok a búrať stereotypné vnímanie života ľudí v afrických krajinách. Chcela som písať o tom, ako síce žijú skromne, ale stále si môžu dovoliť tie isté nepotrebné technické vymoženosti ako my. Kým som sa však rozkývala a začala sa ich vypytovať na ich životný štandard, bol čas sa presťahovať do vlastného.
Moje budúce bydlisko sa skladalo z jednej prázdnej izby a kúpeľne s WCkom. Už som sama seba začala presviedčať, že tie tri mesiace prežijem aj bez kuchyne – kúpim si ovocie, ktoré sa šúpe, rýchlovarnú kanvicu, kde si budem prevárať minerálku (lebo som paranoidný západniar) a nejako to už len prežijem. Úsmev na tvári mi však zmrzol, keď mi Miguel povedal, že tento skvele vybavený domček je od mojej práce vzdialený len pätnásť kilometrov. Neviem, či máte predstavu, ako vyzerajú cesty v Burkine, ale okrem hlavných ťahov, tam vlastne nie sú žiadne. V hlave sa mi preto hneď spustil film ako padám pri prvom výmole z bicykla, nejak sa zodvihnem, oprášim a vydávam sa na zvyšných 14,9 kilometra cesty... Na výber som veľmi nemala, nikoho tu predsa nepoznám, ako si tu mám sama nájsť ubytko? S Miguelom sme teda spísali zoznam toho, čo treba kúpiť, urobili rozpočet a vydali sme sa kúpiť posteľ s matracom, nech mám na čom spať. Akurát som si v banke rozmieňala peniaze na nájomné, keď Miguelovi zavolal majiteľ domu, že mi ho neprenajme, lebo si až teraz uvedomil, že sa mu neoplatí prenajímať dom len na tri mesiace. A tak sa zo Zuzky stal bezdomovec v rozvojovej krajine, kde pozná všehovšudy dvoch ľudí (môjho šéfa a Miguela).
Šťastie však stálo pri mne a Miguel prehovoril svoju starú mamu, aby ma nechala jednu noc prespať v jej naozaj skromnom príbytku. Pridelili mi jedinú posteľ s moskytiérou, odniekiaľ vyhrabali starý ventilátor, ktorý Miguelove mladšie sesternice starostlivo vyumývali a dokonca natiahli kábel z vedľajšieho domu, aby ho mohli zapnúť, pretože u nich nie je elektrika. A keďže som naozaj šťastkár, môj šéf mi oznámil, že ideme cca na týždeň na výjazd za miestnymi farmármi do mesta Ouahigouya a môžem bývať u neho doma. Poriadne mi odľahlo – budem mať kde spať a trochu oddialim riešenie môjho problému s ubytovaním. Plná entuziazmu som teda vstúpila do detskej izby, kde strávim najbližších pár nocí. Hneď pri dverách ma však ovalil pach moču, pretože menšie z detí – Kindov päťročný synček sa totižto v noci stále pocikáva...
Keďže môj šéf v Národnom združení pestovateľov zelenej fazuľky už nebýva v Ouagadougou, ale v meste vzdialenom 150 kilometrov, prišiel ma na letisko čakať Miguel – kamarát Moniky, ktorá tu pracovala pred dvoma rokmi. Našiel mi domček v jeho štvrti, ale pretože som pricestovala o jedenástej večer, prvé dve noci som prespala u jeho tety a jej rodiny. Bývajú v štvrti, pri pohľade na ktorú by moja maminka horko zaplakala a ich dom zvonku tiež nevyzerá bohvieako. Na moje prekvapenie ich obývačka však vyzerala ako vystrihnutá z katalógu – kožené kreslá, plazmový televízor, DVD prehrávač, Wii. Vravím si, toto bude skvelé – presne o takejto rodine môžem napísať blogový príspevok a búrať stereotypné vnímanie života ľudí v afrických krajinách. Chcela som písať o tom, ako síce žijú skromne, ale stále si môžu dovoliť tie isté nepotrebné technické vymoženosti ako my. Kým som sa však rozkývala a začala sa ich vypytovať na ich životný štandard, bol čas sa presťahovať do vlastného.
Moje budúce bydlisko sa skladalo z jednej prázdnej izby a kúpeľne s WCkom. Už som sama seba začala presviedčať, že tie tri mesiace prežijem aj bez kuchyne – kúpim si ovocie, ktoré sa šúpe, rýchlovarnú kanvicu, kde si budem prevárať minerálku (lebo som paranoidný západniar) a nejako to už len prežijem. Úsmev na tvári mi však zmrzol, keď mi Miguel povedal, že tento skvele vybavený domček je od mojej práce vzdialený len pätnásť kilometrov. Neviem, či máte predstavu, ako vyzerajú cesty v Burkine, ale okrem hlavných ťahov, tam vlastne nie sú žiadne. V hlave sa mi preto hneď spustil film ako padám pri prvom výmole z bicykla, nejak sa zodvihnem, oprášim a vydávam sa na zvyšných 14,9 kilometra cesty... Na výber som veľmi nemala, nikoho tu predsa nepoznám, ako si tu mám sama nájsť ubytko? S Miguelom sme teda spísali zoznam toho, čo treba kúpiť, urobili rozpočet a vydali sme sa kúpiť posteľ s matracom, nech mám na čom spať. Akurát som si v banke rozmieňala peniaze na nájomné, keď Miguelovi zavolal majiteľ domu, že mi ho neprenajme, lebo si až teraz uvedomil, že sa mu neoplatí prenajímať dom len na tri mesiace. A tak sa zo Zuzky stal bezdomovec v rozvojovej krajine, kde pozná všehovšudy dvoch ľudí (môjho šéfa a Miguela).
Šťastie však stálo pri mne a Miguel prehovoril svoju starú mamu, aby ma nechala jednu noc prespať v jej naozaj skromnom príbytku. Pridelili mi jedinú posteľ s moskytiérou, odniekiaľ vyhrabali starý ventilátor, ktorý Miguelove mladšie sesternice starostlivo vyumývali a dokonca natiahli kábel z vedľajšieho domu, aby ho mohli zapnúť, pretože u nich nie je elektrika. A keďže som naozaj šťastkár, môj šéf mi oznámil, že ideme cca na týždeň na výjazd za miestnymi farmármi do mesta Ouahigouya a môžem bývať u neho doma. Poriadne mi odľahlo – budem mať kde spať a trochu oddialim riešenie môjho problému s ubytovaním. Plná entuziazmu som teda vstúpila do detskej izby, kde strávim najbližších pár nocí. Hneď pri dverách ma však ovalil pach moču, pretože menšie z detí – Kindov päťročný synček sa totižto v noci stále pocikáva...