Včera som na instagram zavesila fotku DIY autíčka dieťaťa, ku ktorého rodičom chodievame skoro každý večer na pivo. Autíčko bolo vyrobené z konzervy od sardiniek, dvoch špajdlí a štyroch vrchnákov z plastových fliaš.
Takmer ihneď po jej zverejnení som začala uvažovať, či tú fotografiu stiahnuť zo sociálnych sietí alebo nie. Prečo by som to robila, pýtate sa. Však nech si naša slovač uvedomí, ako dobre sa jej žije alebo ako zaznelo v jednom (dobre myslenom) komentári: „Chcelo by to oplieskať trošku tomuto nášmu úbohému a ťažko skúšanému národu o hlavu realitu sveta“. Áno, súhlasím, to určite treba.
Lenže takéto fotografie sú dvojsečnou zbraňou. Áno, Slovákom treba ukázať, že hoci si nežijeme ako Fíni alebo Nemci, máme sa vlastne ako prasce v žite. Mala by som teda automaticky zavesiť na facebook holé detičky pobehujúce po ulici, alebo bosé deti, alebo špinavé polonahé detičky, ktoré majú kvôli podvýžive napuchnuté brušká. Presne tak kamaráti! Pozrite sa na moje fotky, preberte sa a uvedomte si, aké máte šťastie, že žijete práve na Slovensku.
Ale nespravím to.
Pretože to by zároveň znamenalo, že vám každodenne budem hádzať na oči stereotypy z krajín sub-saharskej Afriky a upevňovať tým vo vás názor, že africké krajiny a ľudí, ktorých v nich žijú treba ľutovať a používať ich ako príklady hrozného života.
Čo je to ten stereotyp?
Podľa hodnoverne vyzerajúcej citácie na wikipédii je „Sociálny stereotyp stabilný súhrn predstáv, ktoré sa utvárajú vo vedomí na základe osobných životných skúseností aj pomocou rozmanitých informačných zdrojov“. Väčšina zo Slovákov však sub-saharskú Afriku nikdy nenavštívilo a tak im obraz o živote v nej prinášajú len rozmanité informačné zdroje a.k.a. mainstreamové médiá.
Za posledné tri mesiace získali v médiách väčšiu pozornosť len nasledujúce udalosti:
Zatiaľ čo si uvedomujem, že vo všetkých prípadoch ide o vážne udalosti a médiá sú o nich povinné svojich čitateľov/ divákov/ poslucháčov informovať, nezobrazujú realitu. Nechcem tým povedať, že by neboli pravdivé. Popisujú však udalosti v ani nie desiatich afrických krajinách – čo nie je ani pätina kontinentu. Popisujú len jednu stranu života v Afrike – chudobu, vojny, nestabilitu a choroby. Krátke správy plné ťažko stráviteľných obrazov sú pre drvivú väčšinu z nás primárnym zdrojom informácií o Afrike a tak pomaly, ale isto začneme africké krajiny definovať ich problémami.
Vo svojom TED Talku, nazvanom The Danger of a Single Story, to nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie výstižne zhrnula: „Ak by som nevyrástla v Nigérii a ak by som všetko o Afrike poznala z populárnych obrazov, tiež by som si myslela, že Afrika je miestom krásnej prírody, krásnych zvierat a nepochopiteľných ľudí, bojujúcich v nezmyselných vojnách, umierajúcich kvôli chudobe a AIDS, neschopných postaviť sa za seba a čakajúcich na dobrého, bieleho cudzinca, ktorý ich zachráni“
Ak vás tento úryvok zaujal, pozrite si celý jej prejav nižšie. (Video je s českými titulkami)
Lenže takéto fotografie sú dvojsečnou zbraňou. Áno, Slovákom treba ukázať, že hoci si nežijeme ako Fíni alebo Nemci, máme sa vlastne ako prasce v žite. Mala by som teda automaticky zavesiť na facebook holé detičky pobehujúce po ulici, alebo bosé deti, alebo špinavé polonahé detičky, ktoré majú kvôli podvýžive napuchnuté brušká. Presne tak kamaráti! Pozrite sa na moje fotky, preberte sa a uvedomte si, aké máte šťastie, že žijete práve na Slovensku.
Ale nespravím to.
Pretože to by zároveň znamenalo, že vám každodenne budem hádzať na oči stereotypy z krajín sub-saharskej Afriky a upevňovať tým vo vás názor, že africké krajiny a ľudí, ktorých v nich žijú treba ľutovať a používať ich ako príklady hrozného života.
Čo je to ten stereotyp?
Podľa hodnoverne vyzerajúcej citácie na wikipédii je „Sociálny stereotyp stabilný súhrn predstáv, ktoré sa utvárajú vo vedomí na základe osobných životných skúseností aj pomocou rozmanitých informačných zdrojov“. Väčšina zo Slovákov však sub-saharskú Afriku nikdy nenavštívilo a tak im obraz o živote v nej prinášajú len rozmanité informačné zdroje a.k.a. mainstreamové médiá.
Za posledné tri mesiace získali v médiách väčšiu pozornosť len nasledujúce udalosti:
- Boko Haram uniesol na severe Nigérie 230 školáčok
- Nestabilita v Líbyi
- Pád lietadla v Mali
- Konflikt v Južnom Sudáne
- Ebola v západnej Afrike
Zatiaľ čo si uvedomujem, že vo všetkých prípadoch ide o vážne udalosti a médiá sú o nich povinné svojich čitateľov/ divákov/ poslucháčov informovať, nezobrazujú realitu. Nechcem tým povedať, že by neboli pravdivé. Popisujú však udalosti v ani nie desiatich afrických krajinách – čo nie je ani pätina kontinentu. Popisujú len jednu stranu života v Afrike – chudobu, vojny, nestabilitu a choroby. Krátke správy plné ťažko stráviteľných obrazov sú pre drvivú väčšinu z nás primárnym zdrojom informácií o Afrike a tak pomaly, ale isto začneme africké krajiny definovať ich problémami.
Vo svojom TED Talku, nazvanom The Danger of a Single Story, to nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie výstižne zhrnula: „Ak by som nevyrástla v Nigérii a ak by som všetko o Afrike poznala z populárnych obrazov, tiež by som si myslela, že Afrika je miestom krásnej prírody, krásnych zvierat a nepochopiteľných ľudí, bojujúcich v nezmyselných vojnách, umierajúcich kvôli chudobe a AIDS, neschopných postaviť sa za seba a čakajúcich na dobrého, bieleho cudzinca, ktorý ich zachráni“
Ak vás tento úryvok zaujal, pozrite si celý jej prejav nižšie. (Video je s českými titulkami)
Ďalšia známa africká osobnosť - keňský komik Binyavanga Wainaina vo svojom známom článku "odporučil" ako písať o Afrike:
"Nikdy si na obálku knihy nedávajte fotku dobre prispôsobeného Afričana, alebo ani do nej, jedine, ak by ten Afričan vyhral Nobelovu cenu. AK-47, trčiace rebrá, odhalené prsia – použite radšej tie. Ak tam musíte mať Afričana, určite si zožeňte nejakého v Masajských, v Zulu alebo Dogon šatách. V texte vašej knihy píšte o Afrike ako o jednej krajine. Je horúca a prašná s rozľahlými prériami a obrovskými stádami zvierat a vysokými chudými ľuďmi, ktorí hladujú. Alebo je horúca a dusná s veľmi nízkymi ľuďmi, ktorí jedia primáty. Neobťažujte sa s presnými opismi. Afrika je veľká – 54 krajín, 900 miliónov ľudí, ktorí sú príliš zaneprázdnení hladovaním a umieraním a bojovaním a emigrovaním, na to, aby čítali vašu knihu. Kontinent je plný púští, džunglí, výšin, saván a mnohým ďalších vecí, na ktorých vášmu čitateľovi vôbec nezáleží, takže nechajte vaše opisy romantické, evokujúce a nepresné.“
Celý článok "How to write about Africa" si v anglickom jazyku môžete prečítať tu.
Môžem krútiť hlavou koľko chcem, stále bude pravda, že väčšina ľudí v mojom okolí vníma Afriku stereotypne. Nie je to ich chyba. Dianie na africkom kontinente ich obvzlášt nezaujíma a tak len bezmyšlienkovito prijímajú, čo im médiá naservírujú.
Ja v tom, ale nemusím pokračovať. Môžem vám radšej odfotiť ako si ľudia zo susedstva chodia do mojej host rodiny, ktorá má jediná v blízkom okolí zavedenú elektriku, nabíjať smartfóny, aby mohli byť v kontakte so všetkými známymi na sociálnych sieťach rovnako ako my. Alebo vám povedať, že na fotke nižšie je môj päťročný kamarát Kuko, ktorý sa "musí" bicyklovať zásadne v trenírkach a naboso. Nie je to žiadne chúďatko africké dieťatko, ktorého rodičia nemajú peniaze a my úžasní Európania im musíme poslať oblečenie. Kuko je obyčajný rozmaznaný fagan, ktorý si vytrucuje každú somarinu, akou je aj bicyklovanie sa v spodnom prádle.
Nemyslím si, že každý príbeh má nutne dve strany. Niekedy má naozaj len jednu. A niekedy - ako je to v prípade akejkoľvek krajiny, môže mať tých príbehov, aj sto - dobrých, zlých, zaujímavých... Väčšina z nás však v prípade afrických krajín pozná naozaj len jeden príbeh. Ja vám chcem ukázať aj tie ďalšie... Aj preto nikdy neuvidíte niektoré z mojich najlepších fotografií z Burkiny. Bolo by na nich presne to, čo chcete vidieť, pretože si myslíte, že "o tomto je Afrika". Rozhodla som sa, že radšej zverejním na prvý pohľad menej zaujímavé fotky, ale nimi pomaličky a nenápadne pretvorím váš pôvodný postoj na "aj o tomto je Afrika".